Živá duša

13. Živá duša (kedže je to časť rozprávky, ten čo to opisuje je pes.)

- Takže, - povedal majster, - máte pracovnú paličku vedogoni, - jedna zo žien zdvihla ruku s paličkou ako odpoved, - tak potom začneme. Už ste si uvedomili, že pri vedogoni znie bubon inak ako pri šamanoch, a preto treba udierať inak. Tu sa úder vykonáva zápästím. Vyskúšaj si to," navrhol žene s bubnom a ukázal, ako sa majú údery vykonávať. Jeho ruka stála na mieste, len zápästie chodilo a paličkou zľahka ťukala na kožu bubna. Zdalo sa, že bubon sa z jeho úderov teší a reaguje ľahko a ochotne. Žena sa snažila, ale jej údery boli akoby vystrašené, akoby sa bála dotknúť bubna. - Neudieraš rukou, ale celým predlaktím od lakťa, - povedal majster. - "A zdá sa, že sa obmedzuješ..... - No áno, - odpovedala. - Bojím sa, že ju poškodím.... - Neboj sa, buď smelšia! Žena to skúsila znova, ale opäť akoby zastavovala údery pred bubnom. - A vy sa snažte, - povedala majiteľka druhej žene. Tá vzala paličku od susedky a dlho to skúšala, potom niekoľkokrát udrela, udrela silno, ale jej údery boli riedke. - Znie to takto? - spýtal sa majster a začala do bubna udierať častými rovnomernými údermi. - Tak toto je bežný zvuk, ale niekedy je potrebné vydávať oveľa častejšie zvuky. Napríklad, keď sa vracajú ľudia z horného alebo dolného sveta. Žena to skúsila znova, ale jej údery boli oveľa silnejšie a oveľa menej časté ako majstrove. - Ty tiež udieraš od lakťa, - povedal majster, - a udieraš napnutou rukou. Preto budeš o chvíľu unavená. A niekedy musíš udierať aj desať či dokonca pätnásť minút, pričom musíš držať ľudí. Skús uvoľniť zápästie. Predstavte si, že nie ste maliar a nemaľujete stenu, ale maliar, ktorý má stĺpovú štetku a rýchlo ňou chodíte po plátne zhora nadol a zľava doprava. Cvičte. A obrátil sa k ďalšej žene. Tá si počínala lepšie, ale pomerne rýchlo sa unavila a jej údery sa značne spomalili. Toto je jedna z najdôležitejších chýb. Začnete udierať rovnakou rýchlosťou, nájdete správnu vlnu sily, ľudia na nej  odchádzajú a potom sa vám unaví ruka a vy túto vlnu neudržíte. A vaši ľudia zostanú opustenými. Musíte len udierať a udierať , aby ste rozvíjali ruku. A udierať až pol hodiny, potom ju s istotou udržíte desať minút. - Čo je na tom také ťažké? - zvolal jeden z mužov, - udieranie je ľahké! Bubnovanie je super! - Ty si bubeník? - spýtal sa majiteľ. - Kedysi som bol a teraz si občas sadnem k súprave. Pre dušu. - Pre dušu, to je to, čo treba. Bubon(šamanský) je tak urobený, že otvára všetky brány žaláry tela a vyvádza duše von. Bubeníci zachytili niečo z prastarých rytmov a naozaj prehovoria k duši... lenže nie k tej správnej..... - Ako to myslíš, tej nesprávnej ? - zvolal bubeník. - Nemá človek len jednu dušu? - Verilo sa, že nie len jednu. Jedna ľudská duša totiž môže opustiť telo. A my v nej cestujeme, udržiavame si vedomie o sebe, a teda aj myseľ, a dokonca aj rozum. Preto môžeme v týchto svetoch riešiť úlohy, ktoré nám tu život postavil. Tá druhá nie je celkom duša, pretože je neoddeliteľná od tela. Naši predkovia ju nazývali žíva, Aristoteles ju nazýval zvieracia duša, ešte skôr sa nazývala živá duša, živa-Atma, ako sa zachovalo v sanskrite. No nemôžeme si byť istí, že to tak mysleli starí ľudia! - zvolal chlapík s mäkkou paličkou. - Nie, samozrejme... - súhlasil hostiteľ, - ale predsa len ruština má najbližšie k sanskrtu, a teda i k indoeurópskemu jazyku. Ale na tom nezáleží. Dôležité je, že bubeník oslovuje živu a tá reaguje, čím sa primeje telo k pohybu. - Zdá sa mi, že priamo oslovujem telo! - zvolal bubeník. - Skúšali ste bubnovať pre ľudí ,ktorí boli bez vedomia ? - Nie, - odpovedal bubeník zmätene. - No, neskúšajte to, ich telá nebudú reagovať. Tak sa jednoducho zmierte s tým, že hráte pre duše. Ale duše bývajú rôznymi. Keď potrebujeme zvýšiť životnú silu, hráme pre zvieraciu dušu. A to povzbudí telo, dokonca otvorí rôzne blokády energie, prečistí žily. Ale to je len jedna úloha. Nemala by sa vnášať do práce s dušami. To je iná úloha, a tá sa rieši iným zvukom. Počúvajte ho! A majster začal znova ťukať do tamburíny, menil rýchlosť, pohyby zápästia a miesta, na ktoré udieral. Bubeník s úctou počúval, prikyvoval, oceňoval túto prácu, potom vzal bubon od ženy, položil si ho na kolená, vytiahol vlastnú paličku a povedal: - Čo keby som do bubna udrel dvoma paličkami? - To neradím! - Majster sa ho snažil zastaviť, ale on ho nepočúval. Začal biť do bubna oboma rukami naraz, pričom najprv opakoval zvuk, ktorý mu majster ukázal, a potom začal improvizovať. Majster mlčky pokrútil hlavou, aby dal najavo, že takto sa to nerobí, ale bubeník sa nechal uniesť a v odpovedi len zakričal: Veľmi sa snažím držať sa tej vlny, ktorú ste mi ukázali! Nie je to tak? Akoby mi začalo ubúdať svetla, vyskočil som na nohy a uvidel som, ako do sály začali plávať akési dlhé, ohybné tiene, ktoré vyzerali ako hady alebo ryby. Zavyl som a potom vyceriac zuby som sa im  postavila do cesty a štekal som, ako som len mohol. Ľudia sa však na mňa len pozreli a počúvali hru. Príšeri sa zastavili, ale pár sa ich už stihlo prešmyknúť a plávali vzduchom k ľuďom. Pán hodil dlaňou dopredu a jeden z nich zastal vo vzduchu. Druhý sa však vzniesol k bubeníkovi a začal mu víriť okolo hlavy. Ten sa naopak čoraz viac nechával unášať tanečnými rytmami a nevnímal, čo sa deje. Jedna zo žien sa od neho odvrátila, akoby sa zľakla. Zrejme niečo videla alebo cítila. Druhá, naopak, začala celým telom reagovať na jeho zvuk a dokonca otvorila ústa, aby si zaspievala. Tvor sa okamžite vrhol k nej a vkĺzol jej do úst, ale zasekol sa, chvost sa mu vytočil von. Muselo do niečoho naraziť. Žena sa dusila, jednou rukou sa chytila za hrdlo a druhou za spánky. - Prestaň!" zakričal pán a bubeník konečne prestal. Majster pohybom ruky vyhodil zo sály tvora, ktorý zastal vo vzduchu, potom odhodil späť tie, ktoré som držal, a obrátil sa k žene. Všetci sa na ňu zdesene pozreli. - Čo sa to s tebou deje? - Spýtal sa bubeník. - Privolala si tie tvory, ktoré sa živia našou životnou silou. Jeden z nich vliezol do toho najcitlivejšieho. - Kam vliezla? - spýtal sa bubeník. Žena, ktorá udrela ako prvá, si ukázala prstom na ústa: - Trčí jej to z úst... - a tvár sa jej skrivila odporom. Žena sama prikývla, chytila sa za hrdlo a ticho zachrípla: - "Bolí ma hrdlo, hlava, spánky...Čo sa dá robiť?! - Bubeník sa obrátil na svojho majstra. - Nie je to nič zvláštne. Tieto veci nie sú nebezpečné, čistíme ich vždy, keď letíme do horného sveta. Sú to pijavice, ktoré sa dostanú do tela a žijú tam. Natiahol ruku k žene, urobil pohyb, akoby tvora chytil za chvost, vytiahol ho zo ženy a spolu s ostatnými ho vyhodil von. Žena vydýchla, uvoľnila sa a zrútila sa na mäkkú dlažbu haly. Ostatné ženy sa k nej okamžite presunuli a začali ju hladiť. Žena si ľahla na chrbát a ovievala sa dlaňou: - "Horím!  - Stáva sa to často? - spýtal sa bubeník. - Často. V každom z vás je niekoľko takýchto pijavíc. - Tak čo máme robiť?! - Myslím, že by ste už nemali brať do rúk bubon (šamanský). - Môžem si hraľ na  bicie? - Môžete hrať! On nikoho nevolá, len oživuje telá. Živa je ten podobný živý duch, ktorý prichádza v hrách zvierat, len je vždy s vami. Aj jemu sa  chce prechádzať a hrať sa.

A.A.Ševcov