Védogonec č2

Védogonec

 Dalo by sa povedať, že dedina tu už nebola, len niekoľko domčekov obývaných chatármi Našťastie sa ukázalo, že niektorí z chatárov sú miestni obyvatelia. A keď som sa spýtal, kde by som našiel Ňuru Dorochinu, jedna z tetiek zvolala: - "Tak Aňa je teraz v Savine. Už sem nechodí. Reuma ! Žije so svojimi deťmi. - Kde v Savine? - Spýtal som sa. - Na Druhej východnej. Nepamätám si dom, ale spýtaj sa Dorochinovcov v strede, ukážu ti... - Aké je jej otcovské meno? - Veď Ňura, ja som ju volal Anya.... Vrátil som sa do Savina, odkiaľ som prišiel do dediny, našiel som východnú ulicu našiel som dom Dorochinovcov a zaklopal som na bránu. Nikto mi neotvoril. Vošiel som do dvora, vyšiel na verandu, zaklopal na dvere a po chvíli som počul, ako sa vo vnútri zabuchli dvere a ozvali sa šuchtavé kroky. Babka otvorila dvere na verande bez toho, aby sa spýtala, kto tam je. Nebola ešte stará, ale nohy ju veľmi boleli a bol pocit že ich má pokrčené. - Teta Ňura? - Spýtala som sa. Prikývla a ja som jej povedal, že som Charlampiov vnuk a že o nej písal vo svojich zápiskoch a že chcem zrekonštruovať, čo sa vtedy stalo. Chvíľu si nevedela spomenúť, kto bol Charlampič potom si spomenula. Ukázalo sa, že môj starý otec navštevoval jej otca a dlho sa rozprávali o udalostiach, o ktorých sa písalo v novinách. A ju, ktorá bola vtedy ešte len dievčatko, vyhnali do obchodu za tabakom. A pamätala si, že ju bavílo sedieť v ich blízkosti a počúvať ich rozhovory. Pozvala ma do domu, uvarila čaj a sadli sme si, aby sme si pohovorili o tom, čo napísal môj starý otec. Nie hneď, ale postupne si teta Ňura spomenula, že toho roku na jeseň naozaj zhorelo niekoľko mužov na ťažbe dreva Začali ťažiť drevo skoro, ešte pred snehom, išli do baraku a vypili si na začiatok. . Z večera sa opili, v baraku rozkúrili pec, aby sa zohriali, a niekto zavčasu zavrel rúru, aby teplo neuniklo... Rozprávalo sa o tom celé okolie. Jeden z mŕtvych býval v dome vedľa Dorochinových a ešte v ten istý deň ho priviezli domov. Príbuzní plakali, a tak si Ňurka na ten deň dobre pamätala. Otec zosnulého išiel do kostola, ktorý bol vo vedľajšej dedine, aby vybavil pohrebnú službu. Po návrate priniesol so sebou rakvu a zosnulého hneď uložili do rakvy na most, ako sa v tých miestach nazývalo miesto medzi verandou a vchodom do chalupy. Mŕtvych vždy ukladali na most, akoby im to malo uľahčiť prechod zo sveta ľudí do ich nového sveta ... Ňurka a ostatné dievčatá sa rozbehli, aby sa pozreli ako tam leží . Dievčatá odohnali, ale prišli sa s nimi rozlúčiť aj iní ľudia, a tak sa prešmykli medzi nimi a pozerali, akoby smrť mala príťažlivú moc. Chlapec mal asi dvadsaťpäť rokov. Bol oblečený v najlepších šatách, v obleku ušitom na svadbu a v čižmách. Na hrudi mal ikonu, na hlave veniec a na prsiach kríž. Ktosi povedal, že je komsomolec, ale matka nad ním len mávla rukou a krížik mu zasunula pod košeľu. Rakva musela stáť na moste ešte dva dni, až do pohrebu. A s pohrebom boli problémy, biskup nevedel, či tých, čo zomreli v opitosti, možno považovať za obyčajných mŕtvych, alebo či ich možno považovať za samovrahov. Nakoniec súhlasil, že príde a vypraví pohreb doma, ale nedovolil ich vziať do kostola. Na druhý deň zaklopal na Ňurkin dom jazdec. Otec vyšiel von a Ňurka počula, ako jazdec žiada o nocľah. - Nemám doma izbu, budeš spať v "báni" alebo na senníku? - spýtal sa otec. - Nedávno som ju vykuroval. - Báňa je dobrá, - povedal jazdec a zosadol z koňa. - No, keď sa ubytuješ, príď na večeru, - povedal otec a povedal Ňurke, aby muža odviedla do kúpeľov a priniesla mu pár prikrývok a vankúš. Keď Ňurka prikryla poličku vo vani dekami a chcel vziať hosťa do domu, zrazu sa spýtal: - A ozaj, dievčatko niekto zomrel vo vašej dedine? - Zomrel sused! - odpovedala. - Vezmi ma tam najprv. Pozriem sa. Išli s Ňurkou pozrieť mŕtveho muža. Hosť si mŕtveho naozaj dôkladne prezrel, dokonca ho ohmatal rukami. Potom otvoril dvere chatrče a vošiel dovnútra. Ňurka ho nasledovala. Susedova najmladšia dcéra bola jej priateľka. - Pokoj domu, - povedal hosť a zložil si klobúk. Hostitelia už sedeli za stolom ako rodina a otočili k nemu hlavy. - Aj Vám, - odpovedal otec zosnulého. - Počul som o vašom nešťastí, - povedal hosť. - Mal som podobné. . Veľmi s vami súcitím. Chcem vám pomôcť peniazmi na pohreb.  Vytiahol z vrecka zväzok peňazí .Ale čo vy-ohradil sa domáci. - Ani si to nevšímal. Neodmietajte, tak aspoň prostredníctvom vás odčiním svoju dávnu vinu, - a položil peniaze na stôl. Majitelia ešte nikdy nevideli toľko peňazí naraz, preto ich pohľad na ne ohromil. - Sú vaše doklady v poriadku? - spýtal sa hosť. Domáci pán vyskočil a z červeného kúta, kde ich mal za ikonu, vytiahol synov pas a ďalšie veci. - Aha, aj on mal pas! - zvolal hosť. - No áno!" - odpovedal pán. - Cestoval v rámci nášho obchodu. - To je dobre, - odpovedal hosť. - V takýto deň vás nebudem rušiť. Pohreb je zajtra? - Zajtra. Všetko najlepšie pre vás! Otočil sa a odišiel napriek všetkým prosbám hostiteľov, aby zostal. Nyurka sa rozbehla za ním. Cestou ju hosť poprosil, aby mu ukázala, kam odložili jeho koňa, a išli rovno na dvor, kde v stajni stál odsedlaný hosťov kôň. Hosť skontroloval sedlo a postroj, pohladil koňa po krku a požiadal Ňurku, aby mu ukázala, ako sa zamyká dvor. Keď prišli do chatrče a sadli si k večeri, hosť vytiahol ďalší zväzok peňazí, podal ho Ňurkinmu otcovi a povedal: - Blíži sa pohreb, vezmi si ich, prídu ti vhod..... Otec sa zamyslel, rozmýšľal a peniaze si vzal. Ako neskôr vysvetlil, rozhodol sa, že ich dá susedom, myslel že hosť sa hanbí ich dať sám. Hneď po večeri hosť povedal, že sa cíti zle, a držiac sa za srdce išiel do kúpeľa a Ňurka utekala k susedom - kamarátka ju pozvala, aby u nej prenocovala, lebo sa bála spať v dome s mŕtvym.

 2 časť. A.A.Ševcov