Védogonec

Sme ochraňovaní. Sme starostlivo chránení pred nepriazňou osudu, pred zložitosťou života, pred vlastnou hlúposťou. A sme vedení životom. Vedení tak starostlivo, že si to málokedy všimneme. Myslíme si, že všetko robíme sami. Robíme také hlúposti, že by sme mali byť mŕtvi, nejako sa z toho dostaneme, a potom si myslíme, že to tak má byť. A všetky myšlienky, ktoré v nás tento zázrak prebúdza, sa dajú zhrnúť do jednej vety: No, vďaka Bohu, prešlo to! Bohovia sa veľmi zriedka zaoberajú takými nezmyslami, ako je ľudská hlúposť. Viac sa s nami zaoberajú tí, ktorých antický básnik nazval dobrotivými daimonmi. Ak si pamätáte, všetky prvé generácie ľudí, ktoré stvorili titáni a nazvali ich zlatými, sa po smrti stali takými nebeskými daimonmi, ktorí sa o ľudí starajú, akoby boli ich anjelmi. My si to nepamätáme, ale zachovali sme si schopnosť rozpoznávať takéto duše. A preto o tých, čo sa o nás starajú, hovoríme: zlatý človek! Okrem zlatých ľudí však existovali aj strieborní ľudia. Odišli do Dolného sveta a odtiaľ sa o nás starajú. Sú to tiež naši predkovia, preto sa im hovorilo praotcovia alebo pramatky. A predkovia nás chránia a udržiavajú v bezpečí..... Niekedy je to také samozrejmé, že aj tí najhlúpejší sú nútení uznať, že svet je oveľa širší ako obrazovka, ktorú máme zvyčajne pred očami.... Na minulý Silvester som dostal nečakaný darček. Prišiel za mnou môj prastarý otec. Vo sne. Prišiel už pred tridsiatimi rokmi a potom som naňho čakal rok čo rok. Ale nikdy neprišiel a neprišiel a ja som na ten prípad akosi zabudol. A potom prišiel znova. Ale prišiel úplne iným ako minule. Akoby zmenil svoje telo. Ale spoznal som ho. V snoch vždy nejako viete, kto k vám prichádza. V snoch spoznáte dokonca aj bohov.. Usmial sa mladým úsmevom a spýtal sa: - Tak čo, vnúčik si pripravený? Bol som zmätený, lebo som zabudol, na čo by som mal byť pripravený. Okamžite mi napadlo, že minule sme sa na niečom dohodli a ja som zabudol... Cítil som sa trápne a odpovedal som: - Ja neviem. Nie som si istý... Mám toho ešte veľa čo urobiť. Myslel som si, že mi vynadá alebo nejako vyjadrí svoju nespokojnosť so mnou. Veľmi som chcel, aby bol so mnou spokojný, ale nevedel som, čo mám robiť. Zrazu sa veľmi srdečne usmial a povedal. No, to nie je zlé! Veľmi si sa rozvinul, zlepšil. . A tvoje možnosti sú stále ešte nevyčerpané. Opäť som bol zmätený, pretože som nevedel, kam som pokročil. - Do Vedogoni si sa vydal ťažkou cestou, - povedal. - Tí, ktorí ako ja prechádzajú cez Gon ktorí cestujú a spoznávajú samých seba, sa dostávajú rýchlejšie. Na druhej strane,ísť cez Véd je ťažšie. A ešte som nevidel nikoho, kto by tak ďaleko došiel ... Cítil som sa potešený, hoci sa mi zdalo že , že sa mýli alebo nehovorí o mne. A začal som hľadať spôsob, ako sa ho spýtať, čo tým myslí, ale tak, aby si neuvedomil, že vôbec nič nechápem. Ale on sa zasmial a zmizol. Zostali len jeho slová: - Uvidíme sa na Nový rok ako zvyčajne! Prídem sa pochváliť ako obyčajne. Zobudil som sa a dlho som premýšľal, čo znamená ako obyčajne? A čím sa pochváliť? Prečo vôbec povedal chváliť sa? Ale chválenie bolo také nepochopiteľné, že som si myslel, že je to obyčajná snová zvláštnosť. V hlave mi však utkvelo to obyčajné. A začal som si spomínať, či neprišiel aj v iných rokoch..... Najskôr som si spomenul, ako som po jeho prvom zjavení začal pátrať. Že jeho príchod a samotný tento sen, ktorý vôbec nebol snom, ma tak vzrušil, že som už nedokázal žiť pokojne. Najprv som si spomenul, ako mi buď babička, alebo mama rozprávali, že v našej rodine žil prapradedo, ktorý sa volal Védogonec. A údajne o ňom môj starý otec písal vo svojich zápiskoch. Môj starý otec bol okresným úradníkom, potom účtovníkom v kolchoze, a to, že zanechal poznámky, sa mi zdalo celkom prirodzené. A dokonca som si matne spomínal, že ich začal písať pri mojom narodení, teda takmer pre mňa. Dokonca som si zrazu spomenul, že som raz ako dieťa videl hrubú starú knihu, písanú rovným rukopisom.... Môj starý otec odišiel šesť mesiacov pred mojím narodením a moja stará mama zomrela, keď som mal deväť rokov. Takže som si toho veľa nepamätal. Ale babička mi rozprávala a dokonca ukazovala zvláštne veci, ktoré sa mi vtedy zdali úplne bežné. Vedela zaklinat , a dokonca vedela niečo o tom, ako sa bojuje. Každopádne ma niečo naučila, keď ma bili na ulici..... Nikdy mi však neukázala dedkove zápisky. A ja som si postupne spomenul, že som ich našiel sám, keď som sa prehrabával v maminých kufroch. Tak som sa rozbehol hľadať tie kufre. A našiel som ich! Našiel som tie kufre, staré albumy s fotografiami a moje školské denníky, ktoré si mama odkladala , a práve tú knihu zo stodoly. Lenže bola malá a tenká... Takže som ju jednoducho nespoznal, keď som sa naposledy prehrabával v albumoch. Dokonca som si pamätal, že keď som sa nimi prechádzal, môj pohľad akoby skĺzol po knihe, akoby to bola pustým miestom. Vždy tu bola, ale zrejme neprišiel jej čas.... Znovu som si prečítal dedkove poznámky. Boli tam nejaké výmysly o starovekom Rusku a o Mázykoch, ktorí prišli do našej krajiny so skomorochmi a skrývali sa medzi offénmi . A oni sami vraj boli rodáci z Tverského kniežatstva. A o štruktúre "jemnej skladby" človeka, ako to nazval môj starý otec, tam bolo veľa čudných vecí. Nejaké "cárstva , ako v rozprávkach: medené, strieborné a zlaté ktoré sa vraj skrývajú v našom tele... O Cárovi v hlave.... To všetko som prelistoval, nechal bez povšimnutia, až som našiel miesto, kde sa rozprávalo o pradedovi Védogoncovi. Môj starý otec ho volal dedko. A hovoril mu Silič. V jeho záznamoch nebolo nič zvláštne, okrem toho, že Silič sa vraj stal nesmrteľným. Len tak: stal sa nesmrteľným! Aby si udržal telo pri živote, keď jeho telo schátralo, našiel vraj mladé telo mŕtveho človeka a presídlil sa do neho Naposledy to urobil pred vojnou, napísal môj starý otec. A dokonca napísal dedinu a meno ženy, ktorá bola svedkom. Ňurka Dorochina... Vtedy, pred tridsiatimi rokmi, keď som mal ľahké nohy, som sa zbalil a išiel do tej dediny.  Časť 1

A.A. Ševcov