Môj pohľad na ruské bojové umenia 12-Všetko má svoj čas a miesto.

Všetko má svoj čas a miesto. Učíme sa krásne umenie, mázikovia ho volali "chytrá veda" je to komplex vedomosti, ktoré nazbierali o svete, o človeku a vedomí a duši, kde patria aj ľubki. Dlho som sa venovali bojovým umeniam, či už čínskym, japonským alebo aj našim slovanským, kde boli zastúpené vedomosti o duchovnom, duševnom rozvoji človeka. Bolo tam dosť informácií, len nevytvárali ucelené obrazy, boli pozbierane z rôznych strán, nevytvárali celok cestu. Mázické chytré umenie je cesta, ktorá je celistvá , a máme výborných učiteľov, neutajujú pred nami vedomosti, pokiaľ je vôľa sa učiť. Dakedy dávno keď som začal s karate, a potom s ďalšími bojovými umeniami, som si uvedomil, že je to dlhá cesta, aj v prípade, že sa učím iba čisto fyzické bojové umenie, zamerané na mechaniku. Sú to roky práce, ktoré nás buď naučia pokore, alebo sa vzdáme a pôjdeme sa zaoberať niečím, čo vyžaduje menej úsilia a práce zo sebou. Vnútorné štýly sú zložitejšie v tom, že tak isto je potrebné prejsť cez pohyb a mechaniku, dopracovať sa k čo najplnšiemu porozumeniu tela a mechaniky pohybu a potom pomaly prejsť k jemnejším našim zložkám a telám a tak isto sa naučiť pracovať, krok za krokom s ďalšími telami stále jemnejšími a vzdialenejšími od fyzického tela a stále bližšími k duši. Tento proces je dlhodobý a vyžaduje veľa trpezlivosti pokory a úsilia, vyžaduje želanie spoznať seba aj ako "širšie niečo" ako fyzické telo. Úsilie, ktoré je nepretržité a neustále malými krokmi nás vedie ďalej. Stretávam často netrpezlivosť, podráždenie dokonca z toho že sa všetko nedarí tak ako si človek predstavuje,. Stretávam neochotu prijať svoje miesto na tom schodíku kde na základe svojho rozvoja a vedomosti stojím, tu sa vedomosti nedajú odmerať metrom, odvážiť váhou, či odmerať iným prístrojom sú subjektívne preto musíme dávať o to väčší pozor aby sme sa nestratili nezablúdili do rôznych pascí vedomia a osobnosti. (pýcha, netrpezlivosť, ambície vyniknúť, byť múdry atď je ich neúrekom) Treba si uvedomiť, že práve táto časť je tá, ktorá môže poukázať na "kaz" v nás, ktorý nám bráni ísť ďalej. Ak to pri nezdare hneď vzdáme a ideme chytro pohľadať vinníka za svoje ťažkosti, tak cesta nie je pre nás, treba si uvedomiť, že tu sa preveruje naše želanie naša schopnosť ísť ďalej, ak to vzdám a urobím krok nazad, to má svoj názov - degradácia. Keď sa vyvíjam ako človek, prechádzam obdobím detstva , puberty, atď sú to určité prirodzené stupne, ktoré nie je treba ani urýchľovať, ani preskočiť, musím mať aj 6 či 7  rokov nie je to  hanba je to prirodzený schodík môjho vývoja kde sa mám niečo naučiť, keď to neakceptujem a tvárim sa že mám 20 je to strata tých lekcií ktoré som mal absolvovať v tom veku a niekde ma to dobehne neskôr. Tak je to aj tu treba trpezlivo prejsť celú cestu, neskákať a nemetať sa je to len prejav nepochopenia a nezrelosti. Pokiaľ nie sme materialisti tak si musíme uvedomiť, že do tela (ktoré videli naši predkovia ako istú formu zvieraťa) sa vtelila duša duch, niečo čo žije večný život, a telo je len možnosť sa cez jeho vlastnosti naučiť niečo, čo bez tela možné nie je. Cez pocity, emócie, radosti, bolesti, utrpenie vedie tá naša cesta v telách, mimo tiel môže duša sa učiť veci netelesné, ale nie kvôli tomu sme tu. Telo je niečo, čo obmedzí a dokáže dať spätnú väzbu pre dušu uväznenú v ňom, dokáže sa cez tieto veci učiť. Duša si vytvorila nástroje na spoznávanie hmotného sveta, je to vedomie, rozum, myslenie, ak sa budeme stotožňovať s nástrojmi, ja som myslenie, ja som osobnosť, ja som telo, je to trochu divné, predstavte si že sa chcete stotožniť z kladivom, počítačom, či ďalekohľadom. Pre materialistu je to v poriadku, jemu nič iné ani neostáva, ako vziať potreby tela za to čo ho tu určuje, či osobnosť, teda sociálne telo ponimať ako "ja". Teda je mnohé pred nami, čo by sme mali pre seba pochopiť, možno "uchopiť" precitiť v praxi na sebe, aby sme nemuseli veriť, ani si veci predstavovať, ale vidieť a cítiť. Predstavy sú dobré v začiatkoch nám môžu pomôcť, ale pokiaľ upadneme do sebaklamu a nahradíme realitu predstavami, stávame sa neadekvátnymi voči okolitému svetu. Preto zostaneme na ceste a krok za krokom prechádzajme cez sebapoznanie, a tým aj spoznávanie sveta ďalej a ďalej, pokiaľ nás bude púšťať naša sila a čas ktorý nám v tomto tele ostáva. Ponáhľať sa nemá zmysel, všetko má svoj čas a svoje miesto, svet môžeme vidieť iba odtiaľ kde sme. Nakoľko zmeníme seba, náš svetonázor, natoľko sa zmení aj okolitý svet. Zmeniť seba neznamená niečo doplniť ku kvalitám čo som už predtým mal, zmeniť seba znamená prejsť na kvalitatívne novú úroveň, odstrániť čo je zbytočné. Voda je voda aj teplá aj studená, až po dosiahnutí určitej hranice sa mení na paru, či ľad - aby sa to stalo je potrebné cielene pôsobiť určitým smerom určitý čas. Teda ak sme sa sem narodili ako duša, do zvieraťa, s ktorým spoluexistujeme a bojujeme o prejavenie sa v tomto svete, či už žijeme potrebami tela (jedenie a veci s nim spojené aj diéty, zdravá strava atď, sex a veci s nim spojené, potreba byť v zóne komfortu, nenamáhať sa moc, nebyť v zime, v teple, nemať bolesť.) Možno potrebami osobnosti, prejaviť sa ako sociálna bytosť, absolvovať kariéru, mať priateľov, rodinu atď. Potom možno, aspoň ako jedna tretina by mali byť aj naše potreby duše, ktoré sú to viete?

Ivan Kissimon