Aj o vedomí č. 6

Созерцание (pozorovanie bez spoznávania) pozornosť , toto všetko patrí k inému telu, ty keď opustiš toto telo, a prejdeš niekde inde, napríklad do snov toto ti zostáva aj pamäť ti ostáva, a keď si lietaš v snoch alebo iných svetoch, pokračuješ vo vytváraní týchto odpečiatkov vo svojom vedomí. Druhá vec je, nakoľko sú u nás tieto orgány rozvinuté. Na koľko metrov mi môžeme svoju pozornosť prepustiť na 10-15,  na 30 metrov do hĺbky svojho vedomia. Keď sme sa s tým nikdy nezaoberali. Hlavne ak máme také nastavenie, že to čo sme sa naučili (v škole) treba hneď zabudnúť, stále opakujeme proces zapamätávania a proces zabúdania ako určitú mechaniku. A výsledok je ten, že keď sa "valy pamäte" začínajú odsúvať od nás ocitneme sa v situácií, akoby sme v obrovskej tmavej miestnosti chceli niečo hľadať zo slabučkou baterkou, ktorá ledva sliepňa, vidíš len na prvé police. Zadné už zanikajú v tme. U Freuda bol pokus aby objasnil ako pracuje, ako väčšina talentovaných ľudí sa mu darilo niekde "zájsť" len objasniť to nemohol, lebo teóriu nevytvoril a do konca procesu sa nedopracoval. Vysvetlil to, že je to tam ako v "temnej izbe, miestnosti" a tak sa tento pojem, temnej miestnosti, podvedomia dostal k verejnosti, kvôli nedostatku teórie a chápania problematiky. Vyzerá to v pohode, ale keď zoberieme že je rozdiel v tom keď chápem že vedomie je jediný priestor, len ja tam nemôžem teraz zahliadnuť, pretože moja pozornosť je slabá, a aby som tam videl sa musím jednoducho naučiť vládnuť svojej pozornosti a doplniť tam silu to je celé . Alebo môžeme skúšať cez pojem podvedomia objasňovať, podvedomie to je nejaký proces, a aby sme tam vliezli treba vytvoriť nejaký stres ktorý, odtiaľ všetko vyplaví. Cítite, tam nie je východisko. Čím presnejšie určíš svoje kroky, tým bude riešenie účinnejšie. Ja aj tak hovorím, že pre mňa podvedomie neexistuje. Ak si teraz niečo nepamätám, to pre mňa nie je úloha, spokojne sa pozbieram sadnem si, prevediem toľko sily koľko potrebujem, (toto je tiež potrebné vedieť) či už z fyzickej sily, či z okolia, ona nás všade obklopuje, presmerujem ju tam do pozornosti, odoberiem zbytočnosti, aby pozornosť neskákala a nebehala po zbytočných iných úlohách lebo budeš strácať silu. Keď odoberieš zbytočné veci, tvoja pozornosť môže ísť priamo akoby cez tie "hmly" ktoré zakrývajú vrstvy pamäte.. Pre mňa neexistuje nič v mojom vedomí, kde by som sa nemohol dotiahnuť. Rovnako si viem spomenúť, ako by to bolo včera, len pri ponorení do pamäte napríklad v 6 tich, 10 rokoch potrebujem viac sily. Takže nie je nikde nejaké rozdelenie, nejaké dvere či vrstva medzi vedomím a podvedomím, ktoré by bolo treba otvárať a zaliezť zane. Samozrejme nikomu nenanucujem svoje postoje, každý má svoje skúsenosti. Hovorím o tej pamäti, o odtlačkoch vo vedomí, oni stále sú a stále sú, všetko čo sme vnímali sa odtlačilo do pary, súčasne s odpečiatkom toho čo si uvedomujeme sa odpečatí aj to čo sme nevnímali, len to čo si uvedomíme rozkladáme na určité miesta, kde ich potrebujeme. Súčasne s tým sa všetko nahráva ako na záznam. Aj oblaky ktoré idú po oblohe, ktoré nevnímame. Tak isto aj cez oko duše vnímame, prídeme k človeku opýtame sa ako sa máš? Odpovie "fantasticky" ale vo vnútri cítime, že je chorý napríklad, že ho bolí niečo. Ty počuješ jedno, ale dušou vidíš a chápeš, že ho bolí duša. To už je iný svet, a iné vnemy, ktoré často odstrihneme od seba.

A.Gudkov