Aj o vedomí č 4

Prechádzame do nového sveta, kde máme nových priateľov. Naberáme nové obrazy, tie staré odchádzajú dozadu - volali to, že vchádzaš do novej veže takže ten obrovský plást odchádza a prichádzajú nové obrazy. Naši predkovia nevideli nič také ako podvedomie, oni videli pamäť a pamäť je vystrojená vrstvami, to čo v nej nie je potrebné sa posúva ďalej a ďalej. Je to ako sklad, v ktorom je niečo bližšie, niečo ďalej, nebudeme to však volať "podskladom" - je to len sklad. Čím nepochopiteľnejšie je slovo tým viac veci pod neho môžeme podsunúť, alebo ním objasniť. Keď pozrieme do slovníkov a budeme hľadať význam pre slovo vedomie nič konkrétne nenájdeme. Do revolúcie, keď bolo ešte bohoslovie, keď boli vedci, výskumníci, ktorí skúmali dušu, ducha a ich prepojenie, vedomie atď. Tam by sme sa mohli obrátiť tým smerom, ale je to ťažké lebo zdroje sú už porušené. Keď prišla k moci nová vláda, snažila sa nielen zvrhnúť tú bývalú, ale aj zničiť jej ideový základ. Ako keď bola francúzska revolúcia, ktorá nebola ekonomická revolúcia, ale ideologická revolúcia. Tak aj u nás bolo treba "zrušiť" boha (boh a cár boli akoby prepojený), zrušiac ten vrcholec moci a naň postaviť novú ideológiu, spolu s cárom a Bohom bola zrušená aj duša. Boli to neoddeliteľné časti svetonázoru, ako sa človeku zmenil svetonázor, prestali sme vidieť dušu, jemnohmotné súčasti tohto sveta. Pre predkov bol svet celistvým, preto je ťažké ich pochopiť, bez toho aby sme vedeli, ako žili. Jemnohmotný svet, ktorý sa tu prelína a náš hrubohmotný boli prepojené. Bytosti jedného a druhého sveta, ako líšky, medvede, vlky z jedného a víly, škriatkovia, duchovia domov, riek a lesov z druhého taktiež boli prepojené - s niektorými sa bojovalo, s niektorými sa žilo v mieri. Boli bytosti, ktoré keď sa dostali do človeka vyvolali horúčku tak neliečili horúčku, ale bojovali s tými bytosťami a vyháňali ich. Mnoho iných chorôb bolo, kde videli prvopríčinu podobného typu, s ktorou potom aj pracovali. Ako prvopríčinu videli, že jemnohmotné riadi hrubohmotné. Trochu som začal hovoriť o pamäti, ako máme pamäť zloženú - hovorili sme o obrazoch, ktoré sú tam uložené a vo vedomí máme v podstate len obrazy a môžeme ich roztriediť na určité druhy, napríklad obraz sveta, obraz seba, potrebujem niekde ísť, môžete pozorovať, akoby ste niekde vo vnútri viedli takého malého človiečika, ktorý je tebou a chodí si niekde, tohto človiečika volali "olšanka". Máš tú svetlú pamäť, ktorá odchádza za teba a potom máš tú omráčenú pamäť, bolestivé spomienky, ktoré nikde od teba neodchádzajú, lebo sú o teba pripevnené bolesťou, buď k fyzickému telu, buď k inému jemnohmotnému alebo zjednodušene k duši. Keďže sme nepreberali ostatné telá a trvalo by to dlho. Duša bolí, stále si ten obraz premietaš, znova ho krútiš, prežívaš a nijak z neho nemôžeš vyjsť, lebo nie je vyriešená úloha, v tom obraze je úloha, keď ju vyriešiš určitým spôsobom, tak sa od teba odpojí a odchádza. Bolesť je potrebné prežívať, bolesť ako nejaká gumička sa drží toho miesta, kde je pripevnená. To už je konkrétna práca ako sa zbaviť týchto bolestí. Ďalší typ obrazov, ktoré sú vo vedomí sú obrazy pohybu, keď pohybujem rukou napríklad, alebo keď hýbem jazykom, pri reči sú to tiež obrazy, keď sa učíme nový jazyk, tak tá nová výslovnosť je tiež práca svalov, obraz ktorý sa snažíme zhmotniť a vznikne určitý zvuk a tie obrazy telesné, ktoré neustále používame na tie si nespomíname, tie zabudovávame do tela, sú zjednotené s telom. Všetci sme v detstve jazdili na bicykli, hocijako, sediac pod rámom, akokoľvek. Stalo sa mi po dlhom čase, že som si sadol na bicykel, obrazy mám v tele a viem všetko ako to robiť, ale telo sa už zmenilo a je mi nepohodlne. Teda si musím vytvoriť nové obrazy, keď som si sadal na bycikel, som nevedel, že sa mu musím nejak prispôsobiť. Ten obraz, ktorý som vytiahol z pamäte a obliekol na seba, on už k tomuto telu nie je vhodný (nepasuje). Ľubovoľnú činnosť ktorú sme niekedy vedeli robiť, ak vytiahneme starý obraz a telo sa už medzitým zmenilo, už sa nebude vedieť tak prispôsobiť, ako si to pamätáme. Pokiaľ robíš niečo bez prestávky, dlhodobo, tak obraz a telo idú neustále spolu, ty sa trochu zmeníš, zmení sa aj obraz. To je čo sa týka telesnej pamäti, do určitej miery máme takú pamäť, ale je to tiež len to pôvodné vedomie, len ty si teraz naplnil telo a tým vzniklo vedomie tela. Tí, čo pili viac alkoholu vedia, že si nič nepamätajú, ale nejak prišli domov, v tele tie obrazy sú uchované a nejak tú cestu "vystavali". Alebo sa niekam vyberieme, napríklad do kuchyne, prídem tam a rozmýšľam: načo som sem vôbec išiel? Zabudol si kvôli čomu? V tom čase si prešiel do druhého sveta, do iného sna môžeme aj tak povedať. Ty si sa zamyslel tvoje telo tam prišlo a ty nevieš, prečo si prišiel. To je tak aj v spánku, keď prechádzame z jedného sna do druhého, zabúdame ten prvý. Keď zaspíme a sme vo sne zabúdame, že sme zaspali, prechádzajúc z jedného sveta do druhého strácame sami seba, okamžite seba zabúdame. Keď sa tu narodíme, prevtelíme sa na túto zem nič si nepamätáme, aj okrem toho, že sa naschvál odstrihávame od vedomostí, ktoré sme nabrali za množstvo prevtelení, aby experiment na tejto zemi prebiehal v čo najčistejšej forme. Teda ohraničíme sami seba úplne. Naše samouvedomovanie je natoľko slabé, že prichádzajúc sem, zabúdame seba, my si nemôžeme pamätať seba, lebo sem prichádzame bez pamäte s čistým listom. Duša ale vidí a preto u nás vznikajú také vnútorné konflikty, že niečo treba urobiť, ale duša to neprijíma alebo naopak duša niekam ťahá, ale povieme si - nie to nemôže byť, moja logika hovorí niečo iné. Ona vidí a keď sa občas stane, že sa jej nebránime, môžeme uvidieť kde sa pozerá a môžeme si nečakane spomenúť na niečo z minulých životov.

A.Gudkov -časť prednášky 

stránka s praktickými cvičeniami: https://www.youtube.com/channel/UCp1D_vZ0p90AsGqvIEm0iUA/videos